Cudzinec a žobrák

Istý žobrák už vyše 30. rokov sedel pri ceste. Jedného dňa išiel okolo cudzinec. "Máte nejaké drobné?", zahundral žobrák a automaticky mu nastavil starú čiapku. "Nemám Vám čo dať," povedal cudzinec. Potom sa spýtal: Na čom to sedíte? " Na ničom" Je to len stará škatula. Sedávam na nej odnepamäti. "Pozreli ste sa niekedy už dovnútra?", spýtal sa cudzinec. "Nie," odvetil žobrák, "Načo? Nič tam nieje." "Pozrite sa dnu" naliehal cudzinec. Źobrák nadvihol veko. S úžasom zistil, že škatula je plná zlata. Ja som ten cudzinec, ktorý Vám nemá čo dať a hovorí aby ste sa pozreli dovnútra. Nie ako v príbehu do škatule, ale hlbšie do svojho vnútra. " Ja ale nie som žobrák" poviete si. Lenže ludia, ktorý nenašli svoje skutočné bohatstvo, ktorým je vyžarujúca radosť z bytia a hlboký pokoj, ktorý radosť so sebou prináša, sú žobráci, aj keď majú veľké materiálne bohatstvo. Vo vonkajšom svete hľadajú zdrapy naplnenia, radosti, uznania, bezpečia, lásky a pritom majú vo vnútri poklad, ktorý nielenže obsahuje všetky tieto veci, ale aj oveľa väčší než čokoľvek, čo vám svet môže ponúknuť.